Zpět na všechny články

17. Epizoda - S Michalem Kalašem, bývalým ředitelem národního parku, nejen o ochraně krajiny při výstavbě větrných elektráren

To nejdůležitější z podcastu:

• Vliv větrných elektráren na živočichy
  Netopýři a ptáci často využívají lesní oblasti jako letové koridory, a výstavba turbín v těchto lokalitách je může ohrozit. Kritická je vzdálenost turbíny od lesních okrajů či liniové zeleně – doporučuje se měřit od rotorové zóny, nikoli od stožáru.
  
  
• Problémy s lokalizací elektráren
  V Česku je podle odhadů vhodných pouze 6 % plochy pro umístění větrných elektráren. Projekty často narážejí na legislativní omezení, stanoviska ochrany přírody a odpor úřadů, což vede k rušení mnoha plánů.
  
  
• Doporučení pro developery
  Komunikace s odbornými institucemi v rané fázi projektů je klíčová. Prvotní analýzy mohou být provedeny pomocí volně dostupných GIS dat, což pomáhá identifikovat vhodné lokality a minimalizovat dopad na přírodu.
  
  
• Energetika a klima
  Větrné a solární zdroje nejsou samospásné, ale představují důležitý doplněk pro snižování emisí skleníkových plynů. Slovensko má nižší emise na obyvatele díky většímu podílu obnovitelných a jaderných zdrojů.
  
  
• Budoucnost krajiny
  Michal Kalaš zdůrazňuje realistický přístup – krajina v roce 2050 bude technologicky ovlivněná, a obnovitelné zdroje budou její součástí. Klíčové je umisťovat je citlivě, aby byl minimalizován dopad na biodiverzitu a estetiku.
  
  
• Význam biodiverzity
  Porozumění komplexním interakcím v přírodě je obtížné, ale zásadní. Zachování biodiverzity je důležité nejen pro přírodu samotnou, ale i pro člověka.
  

Rozhovor zdůrazňuje potřebu rovnováhy mezi rozvojem energetiky, ochranou přírody a potřebami obyvatel, a zároveň nutnost informovaného a komunikativního přístupu při plánování nových projektů.

_____________________________________________________________________

Celý podcast:

Ondřej:
Dobrý den, ahoj. Já vás tady zdravím u naší sedmnácté epizody, kdy tady dnes přivítáme pana doktora Michala Kalaše, bývalého ředitele Národního parku Malá Fatra. Pane Kalaši, já vás zdravím, dobrý den.

Michal Kalaš:
Dobrý deň, ďakujem za pozvanie.

Ondřej:
Jak jste se, prosím vás, dostal k vedení národního parku? Jak se to tak stane, že jste najednou ředitelem takové instituce nejvyšší ochrany krajiny?

Michal Kalaš:
Nebolo to nárazovo, nebolo to zo dňa na deň. Ono to malo pomerne dlhú genézu. Ja som sa ochrane prírody nejakým spôsobom venoval od zhruba druhej polovice deväťdesiatych rokov. Ešte som nepracoval v parku, ale spolupracoval som s parkom ako dobrovoľný člen Stráže prírody. Trvalo pomerne dlho, kým som sa tam dostal. V podstate až v roku 2003 som nastúpil na Správu národného parku na tú najnižšiu možnú pozíciu, a to teda ako strážca národného parku. Neskôr som už robil zoológa v parku a myslím, že od roku 2011 som bol riaditeľom do roku 2022. Takže celkom dlhé obdobie.

Ondřej:
Jak probíhá ochrana krajiny v národním parku? Co všechno se tam řeší? Co dělá ředitel? Co je náplň jeho práce?

Michal Kalaš:
Keby to bola len práca okolo národného parku, tak by ma to veľmi tešilo. Žiaľbohu, ono to tak na Slovensku nie je, pretože národné parky, rovnako ako ostatné chránené územia, ako sú CHKO, mali územnú kompetenciu ďaleko väčšiu ako národný park. Malá Fatra nie je veľký národný park, tá rozloha je zhruba 230 kilometrov štvorcových, ale správa parku mala v územnej kompetencii územie o veľkosti tisíc kilometrov štvorcových. Čiže v podstate päťkrát väčšie územie ako samotný park. A dovolím si povedať, že aj väčšina tej odbornej práce nesúvisela s národným parkom, ale súvisela s tou v úvodzovkách „voľnou krajinou“ alebo s ochranným pásmom národného parku. Čiže my sme tam riešili veci od, ja neviem, zatepľovania panelákov v Žiline, ako možný vplyv na netopiere alebo niektoré druhy vtákov, cez kadejaké oplotenia v krajine a tak ďalej. Čiže keby to bolo len o tom národnom parku, tak by som tam ešte asi neskončil.

Ondřej:
Ona vlastně Malá Fatra má jeden z nejzachovalejších ekosystémů horských oblastí, že? To je velmi zajímavý park. Jinak by to asi nebyl národní park.

Michal Kalaš:
Áno, toto územie bolo vyhlásené za chránené už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a neskôr v roku 1988 bolo práve na základe tých prírodných hodnôt prekategorizované do kategórie národného parku. Také dôležité prvenstvo, alebo proste fakt je ten, že je to najzápadnejšie ležiaci národný park v Karpatoch. Čiže on je dôležitý ako nejaké centrum biodiverzity na zabezpečovanie rozširovania sa druhov alebo ako zdrojová oblasť pre ďalšie územia smerom od nás na západ.

Ondřej:
Jaké máme chráněné krajinné oblasti? Vy jste mluvil o tom národním parku, máme národní parky, chráněné krajinné oblasti... Máme ještě nějaké menší územní celky? Co se vlastně snažíme na tom území chránit?

Michal Kalaš:
Áno, ten systém, alebo ako sa to volá – Národná sústava chránených území – tak to sú národné parky, chránené krajinné oblasti, ktoré sa dajú spoločne pomenovať ako veľkoplošné chránené územia, pretože tam je spravidla tá výmera nad tisíc hektárov a viac. A potom sú to takzvané maloplošné chránené územia a to sú rezervácie, či už v kategórii národná prírodná rezervácia alebo prírodné rezervácie, prírodné pamiatky a rôzne maloplošné územia, kde sa chráni nejaký miestny regionálny aspekt väčšinou. Ale oni plnia v krajine aj dôležitú úlohu nejakých nášľapných kameňov.

Ondřej:
Jaký je mýtus, který mají lidé nejčastěji spojený s nějakým chráněným územím nebo s národním parkem? Co všechno se tam děje a neděje?

Michal Kalaš:
No, tak předpokladám, že tak ako u nás, aj u vás bude ten základný mýtus ten, že ochrana prírody nás dovedie naspäť do jaskýň. To sa často tvrdí, že tá ochrana prírody výrazne obmedzuje aktivitu ľudí a neumožňuje im ten rozvoj, aký by chceli, ale dovolím si tvrdiť, že to nie je pravda. Aj po vzore mnohých iných chránených území v zahraničí. Napríklad, keby sme sa pozreli na Národný park Bavorský les, ktorý bol vyhlásený práve z titulu toho, že išlo o región, ktorý bol v rámci krajiny relatívne zaostalý. Vyhlásenie toho národného parku, okrem iného samozrejme, malo prilákať turistov do toho územia. Čo sa aj plní. A takisto tie nekonečné boje, keď boli rôzne kalamity súvisiace so smrekom, či to už bola veterná kalamita a následne dopracovaná nejakým podkôrnym hmyzom, a tá ochranárska verejnosť požadovala to nechať v podstate akoby na samovývoj. Tak takisto ľuďom, ktorí hospodárili v tých územiach, sa na to pozeralo pomerne ťažko, lebo to ležali peniaze na zemi, ktoré si „akože“ nemohli odtiaľ zobrať. No a opäť v tom Bavorskom lese a neskôr aj na Šumave, ktorá susedí, sa udialo to, že ten les po týchto kalamitách, keď ostal taký v takejto podobe nespracovanej, tak tam prekvitá biodiverzita. Je to obrovské lákadlo práve pre návštevníkov toho územia, lebo to chcú vidieť. Takže toto je podľa mňa zásadný mýtus, že ochrana prírody nám berie naše možnosti. Nehovoriac o tom, že my tú prírodu musíme chrániť už aj pre taký fakt, ako je klimatická změna. Tie zachovalé ekosystémy sú pre nás bytostne dôležité.

Ondřej:
Když slyšíte o projektech obnovitelných zdrojů energie, jaký vy osobně máte první instinkt? Máte spíš naději, nebo obavu?

Michal Kalaš:
Ja to vnímam viac-menej pozitívne. Čo sa tohto týka, aj sám ako človek využívajúci auto celkom určite chcem v dohľadnej dobe jazdiť elektrickým autom a celkom určite si chcem to auto mať možnosť nabíjať doma. Liter benzínu doma vyrobiť neviem, kilowatt elektriky doma vyrobiť viem na streche svojho rodinného domu. A ak tým aj nesponzorujem nějaké vojnový konflikt, tak je to, si myslím, ešte přidaná hodnota k tomu. Takže mám k tomu v zásade pozitívny postoj. Samozrejme, treba sa na vec pozerať aj na tie negatíva, ktoré so sebou môže prinášať, a treba to rozumne zanalyzovat.

Ondřej:
Jaká třeba vidíte negativa?

Michal Kalaš:
Tak hlavne pri tej veternej energetike sú to konflikty s vtákmi alebo s netopiermi. Opäť netreba si zakrývať oči, ono sa to deje aj dnes v krajine, nie na veterných elektrárňach, ale povedzme na dopravnej infraštruktúre, na cestách, kde sú pozabíjané ročne obrovské množstvá vtákov a netopierov. Alebo pri nárazoch do presklených stien. Takže nie je to nič nové. Tým nechcem akoby obhajovať, že keďže sa to už niekde deje, tak toto je nějaké nepodstatný problém. Ono to samozrejme problém je, podľa toho, kde sa to postaví. Ak je tam nějaká lokalita, ktorá je pre dané druhy významná, tak to môže byť aj naozaj veľmi vážny problém.

Ondřej:
Hodně k tomu jsou i statistiky, že auta zabíjejí zhruba 250krát víc ptáků než větrné elektrárny, budovy třeba stokrát víc, kočky a tak dále. Že vlastně decimujeme tu krajinu nebo ty ptáky úplně z jiného úhlu pohledu. To už nějakou dobu je a větrné elektrárny tu moc za dobu mého života nerostly.

Michal Kalaš:
Áno, ono v podstate aj keď sa riešia nejaké takéto líniové stavby v krajine, tak ako štandardne sa pozerá na možnosti alebo na konektivitu krajiny vo vzťahu k nejakým hlavne veľkým druhom cicavcov. Či je tá krajina priepustná alebo nie, lebo to robí zásadný vplyv, spolu aj so sídelnou infraštruktúrou. Ale veľmi zložito sa rieši, aký dopad majú tie hlavne rýchlostné cesty na vtáky alebo netopiere. A to aj z toho dôvodu, že podľa môjho názoru tie čísla, ktoré sa hovoria, že koľko tam týchto živočíchov zahynie, to je zrejme len špička ľadovca. Pretože samozrejme závisí od veľkosti toho živočícha, ale keď je to niečo drobnejšie a zrazí ho auto, tak vy to na druhý deň tam ani nenájdete na kraji tej cesty. Lebo proste sú tam rôzne iné vplyvy, či už sú to nejaké voľne žijúce živočíchy, alebo aj domestikované mačky, krkavcovité vtáky, ktoré tam aj cielene zbierajú toto ako potravu, alebo je to jednoducho rozjazdené na tých cestách. Takže ono to bude určite, určite vo vyšších číslach, ako dneska o tom vieme. Ale tie opatrenia na to, aby sa to zmiernilo, pri tých cestách v podstate akoby vôbec neexistujú. Pri tých turbínach sa už nejaké riešenia hľadajú a aj sú používané. A myslím si, že je to neustály vývoj, že stále sa objavují nejaké nové riešenia, nové možnosti, ako to eliminovať.

Ondřej:
Ono vlastně ten vliv větrné energetiky na ty ekosystémy taky vždycky není negativní, že? Kolikrát se prostě začnou objevovat druhy pod těmi elektrárnami, které tam předtím nebyly. Máme tam, nevím, i ta příjezdová cesta může být nějaký remízek, který tam není, když vlastně dneska naprostá většina té zemědělské plochy je vlastně mrtvá. Jsem měl nedávno dotaz ohledně žížal, jak to otřesy žížal má a s vibracemi větrných elektráren. Jak třeba k tomuhle přistupují potom ti velcí savci? Protože my teda ty elektrárny navrhujeme mimo oblast Natura 2000, že se těm migračním koridorům vyhýbáme. Ale lidi často zajímá třeba, jaký to má vliv, nevím, na včely, na žížaly, na daňky a tak dále. Jako kdyby dneska v okolí té uvažované větrné elektrárny bylo nějaké hnízdo. Jak tohle vlastně z vašeho pohledu funguje, ta větrná elektrárna s těmi volně žijícími druhy?

Michal Kalaš:
Nepoznám nejaké konkrétne štúdie, ktoré by riešili vplyv veterných elektrární na veľké druhy voľne žijúcich kopytníkov. Osobne si myslím, že pokiaľ je tá elektráreň ako solitér, že to je jedna turbína, že tam nie je proste park, kde sú desiatky tých turbín, a je lokalizovaná na vhodnom mieste, tak dopad na túto skupinu živočíchov tam je podľa môjho názoru minimálny. To nemá efekt bariéry už len tou podstatou tej elektrárne, že čo je to vlastne za stavba. Je to nejaký stožiar, ktorý je síce pomerne vysoký, tá vrtuľa v tej hornej úvrati má až okolo 200 metrov, ale je to bodový objekt. Čiže ono závisí od tej lokalizácie, kde to je. No a my sa snažíme robiť tak, že práve na základe tej verejne dostupnej vrstvy koridorov pre veľké druhy cicavcov, ktorá v Čechách spracovaná je, tak je v zásade požiadavkou, aby tie turbíny v týchto koridoroch nestáli. Ony sú relatívne široké, tie územia, väčšinou sú to nejaké súvislé lesné celky alebo pozdĺž nejakých riek, brehové porasty a tak ďalej. Tak myslím si, že aj tým umiestnením tej turbíny mimo týchto miest by tie veľké druhy cicavcov nemali byť s týmto v nejakom konflikte. Čo sa týka bezstavovcov, tak myslím si, že na podporu bezstavovcov by mali slúžiť celkom iné opatrenia, ako to riešiť veternými turbínami. A to je hlavne nejaká rôznorodosť tej krajiny. No a to je to, čo ste aj sám spomenuli. Tie polia sú v podstate monokultúrne veľkoplošné nejaké lokality, kde hmyz trpí práve týmto. Nie tým, či tam je veterná turbína, ale práve charakterom toho územia.

Ondřej:
Můžeme říct, že kdybychom stavěli větrné elektrárny a na druhé straně jsme se lépe chovali k zemědělské půdě a k vytváření těch ekosystémů, že populace hmyzu a ptáků porostou? Může tam být nějaká taková úměra? Protože máme tady velkou míru zemědělství těch monokultur a tak dále, potom vlastně se to poseká, nic tam není. Kdybychom se k tomu chovali lépe a přispěli té biodiverzitě, umíme tam najít takovouhle úměru? Ve smyslu pojďme se lépe starat o půdu a ekosystémy a pojďme stavět větrnou energetiku a dohromady to bude fungovat?

Michal Kalaš:
Ono to môže dohromady fungovať, len samozrejme práve pre tú veternú energetiku je optimálne ju stavať tam, kde to z hľadiska biodiverzity zaujímavé nie je. To by sme si strelili do kolena, ak my by sme sa snažili v blízkom okolí tej veternej turbíny robiť nejaké kompenzačné opatrenia, ktoré by atrahovali (přitahovaly) rôzne skupiny živočíchov. To by bolo to najhoršie, čo môžeme urobiť. Ale presne, môže to fungovať tak, že keď sú vytipované tie územia na základe či už existujúcich dát, alebo dát zozbieraných počas nejakého cieleného monitoringu, tak potom navrhovať ďalšie opatrenia, ale samozrejme v dostatočných vzdialenostiach od takýchto turbín alebo od takýchto území, kde sa uvažuje s tou veternou energetikou, a podporovať tie územia, aby sa stali zaujímavé pre čo najširšiu skupinu živočíchov. Lebo práve sú krajiny, kde napríklad sa stavajú veterné turbíny, alebo v minulosti stavali, aj v lese. A vy keď v tom lese, dneska povedzme je to nejaká kompaktná jednotka, ktorá je využívaná vo svojom priestore rôznymi skupinami živočíchov... Vy keď do toho vojdete, vytvoríte tam nejaký priesek, lebo potrebujete tam mať nejakú manipulačnú plochu, aby sa tam dostala technika, aby ste to vedeli postaviť, tak už tam vytvárate takzvané ekotony, nejaké okrajové stanovištia, ktoré môžu mať presne aj ten negatívny dopad. Že vám tam natiahnu živočíchy, ktoré môžu byť jednak usmrtené tými turbínami, za ďalšie môže to slúžiť ako trasa pre nepôvodné druhy, hlavne rastlín. Čiže z tohto hľadiska je naozaj dôležité veľmi citlivo v tej krajine vyberať, kde by tá turbína mala stáť.

Ondřej:
To jsme řešili s panem Bartoničkou, že vlastně ona jak je ta cesta potom k té elektrárně v lese, že ti netopýři, jak létají kolem těch linií, tak v podstatě dolétnou přímo k tomu místu, kde se točí ta elektrárna, a pak to není úplně ideální, že?

Michal Kalaš:
Áno, presne toto je ten problém, lebo tie netopiere to využívajú ako nejakú letovú líniu a ktorá sa im tam nanovo vznikla. Ona v tom lese nebola, využívali to prostredie úplne iným spôsobom. No a vy vytvoríte niečo takéto a v podstate ich nasměrujete tam, kde nechceme.

Ondřej:
Proč si myslíte, že tohle vlastně vzniká, ten požadavek nebo ta snaha na to, aby se umisťovaly větrné elektrárny do lesa, když v České republice máme zhruba polovinu rozlohy čistá pole?

Michal Kalaš:
Vôbec netuším, prečo sa k tomuto tak pristupuje, ale ja si myslím, že tak ako sú u vás nastavené tie metodiky, že to je správny prístup. Že držať sa čo možno najďalej od takýchto prvkov. V tých metodikách je stanovené, že tá vzdialenosť by mala byť aspoň 200 metrov. Teraz je otázka, že od akého bodu sa počíta, lebo ak to budeme počítať od stožiara tej turbíny, tak je to iné, ako keď to budeme počítať od rotorovej zóny. A z môjho pohľadu by sa to malo rátať práve od tej rotorovej zóny, lebo tá je nebezpečná vo vzťahu ku vtákom. Alebo aj k tým netopierom, i keď áno, stáva sa, že tie živočíchy môžu aj narážať do samotného toho telesa, že v podstate je to ako bariéra v krajine, a hlavne kurovité vtáky, o tom sú aj nejaké štúdie, že sa stáva, že narazia priamo do toho stožiara tej turbíny.

Ondřej:
Tak my jsme vyprojektovali vlastně za ty tři roky podle mě už tak 270 větrných elektráren. To jsme potom procházeli, že jo, s váma, s krajinářema, s každým, se všema... A řekl bych, že tak 210 projektů jsme prostě škrtli. Že to tak jako je. Ono se vlastně říká, že na území České republiky je vhodných jenom 6 % plochy na umístění těch větrných elektráren. A potom, když už nám to vychází přes vás a přes krajináře, tak přijde Ministerstvo obrany a řekne: „Ne.“

Michal Kalaš:
Ja som skúšal urobiť takú len analýzu naozaj pre seba, že keď som zobral len tie kritériá nejakej štruktúry krajiny, ktoré sú zadefinované hlavne v tej metodike týkajúcej sa netopierov... Tam sa bavíme o tých krajinných prvkoch ako sú vodné toky, vodné plochy, okraje lesov, líniová zeleň a tak ďalej. Tak na toto je výhoda, že u vás je veľmi dobrým podkladom takzvaná Konsolidovaná vrstva ekosystémov, ktorá je dostupná cez AOPK (Agentura ochrany přírody a krajiny). A keď som urobil v podstate takúto priestorovú analýzu v GIS-e, tak naozaj mi vyšlo na nejakom území, že v zásade, keby sa striktne majú dodržať tie limity, tak v podstate ani nemáte kde postaviť tú turbínu. Aj keď treba zasa objektívne povedať, že tie limity tam majú nejaký semafor a niekde sa hovorí o tej červenej zóne, cez ktorú sa nemá ísť, a potom sú tam nejaká žltá zóna, ktorá by práve mala vychádzať od nejakých cielených systematických monitoringov. Lebo naozaj, ak by sme striktne dodržiavali, že tá turbína bude 200 metrov od nejakej zelene, či už líniovej alebo nejakého okraja lesa, a ak to zoberieme od rotora, od tej lopatky, ktorá má v niektorých prípadoch, čo som pozeral, až myslím skoro 82 metrov – čiže to je priemer cez 160 metrov – tak ak my prekročíme túto limitnú hodnotu povedzme o jednotky metrov a preto sa to škrtne, tak potom to naozaj, akože sa nepostaví nikde. Preto je možno aj dobré, že sú tam navrhnuté akože nejaké, nejaká škála, že toto je tá zóna, kde teda cesta nevedie, a toto sú tie možnosti tá žltá zóna, že dobre, tak sa to vymapuje a zistí sa, či to naozaj funguje pre tie živočíchy a je to tak dôležité. Len keď sa to potvrdí, tak potom bohužiaľ.

Ondřej:
My jsme si v tomhle asi sami na sebe ušili bič, protože to chceme dělat dobře. Navrhujeme to s ohledem na všechny metodiky a na to, aby i lidé jako vy s námi na tom spolupracovali. Že nechodíme přes nějaké červené bariéry toho všeho, ale potom koukáme tady na projekty, kdy jiný investor obsadí obec větrnými elektrárnami kolem dokola, postaví elektrárnu 30 metrů od lesa, byť v metodice je 200, ale furt je to metodika, že jo. Takže když víme sami, jak to někdy funguje, jak v Česku, tak na Slovensku...

Michal Kalaš:
Podľa mňa toto sú akože úplne základné atribúty, že sú merateľné. Áno, tá metodika má odporúčací charakter, to nie je, nie je to nijaká vyhláška. Napriek tomu to robili ľudia, ktorí tomu zjavne rozumejú. A práve ja si myslím, že toto by mali byť prvé veci, ktoré si vie aj ten povoľujúci orgán, ten úradník, úplne jednoducho overiť. A to, čo som hovoril, že dneska sa všetky priestorové analýzy robia v geografických informačných systémoch, kde to jednoducho viete exaktne zistiť, či ten limit je alebo nie je dodržaný. A potom áno, závisí od toho úradu. Len ak raz ten úrad ide proti a požehná takú turbínu, ktorá nedodržiava tieto hoci len odporúčané limity, no tak to nie je dobrý prístup. Lebo ak to povolí jednej spoločnosti, tak potom by to mal povoliť každej takýmto spôsobom. Takže to, to je cesta do pekla, ako sa povie.

Ondřej:
Kdybyste měl dát developerům jednu jedinou radu, aby se vyvarovali nějakého kroku právě s ohledem na ochranu krajiny, co byste jim doporučil?

Michal Kalaš:
Komunikovať o tom dopredu. Keď som robil ešte ja na Slovensku v národnom parku, tak riešili sme rôzne zámery aj priamo práve v tom chránenom území. A to najhoršie, čo môže byť, že niekto sa rozhodne – a to nemusí byť veľký developer, to môže byť relatívne bežný človek, ktorý sa rozhodne, že si ide postaviť niekde rodinný dom – tak človek si obehá možno nejaké inštitúcie, ktoré dávajú tie pečiatky, ale neobehá si práve možnože tú odbornú inštitúciu. A na konci dňa sa potom diví, že všetci mu povedali – od stavebného úradu po neviem koho – jasné, to nie je problém, akurát že stavebný úrad nedostane to záväzné stanovisko od tej inštitúcie ochrany prírody. Čiže ja si myslím, že aj ochrana prírody tu nie je na to, aby, ako sme sa aj bavili na samom začiatku, že chceme tu donútiť ľudí žiť v jaskyniach, ale hľadať nejaké riešenia. A ak to riešenie existuje, tak ho treba hľadať, nie proste zhodiť veci zo stola na zem. A práve tá inštitúcia alebo tí odborníci môžu navrhnúť, že tuto to neriešme, môžeme to riešiť niekde inde. Najhoršie je podľa môjho názoru investovať čas a peniaze do niečoho bez toho, aby ste mali predstavu aj od tejto skupiny ľudí.

Ondřej:
Já jsem studoval na střední škole ekologii, na vysokou ekonomiku a od prváku na vysoký dělám energetiku, takže tohle smíšení těch oborů dohromady mně smysl dává. Když něco vychází ekonomicky a funguje to i z hlediska té ekologie, tak je to za mě taková výhra. Jak k tomu chceme jinak přistupovat, když se kolem nás děje to, co se kolem nás děje...

Michal Kalaš:
Myslím si, že aj práve tým, že dneska máme k dispozícii obrovské množstvo dát voľne dostupných, že tie prvotné analýzy sa dajú robiť na tomto. A tie by som vôbec nepodceňoval, lebo ony môžu ukázať, naznačiť tie možnosti, kde, aké sú limity a tak ďalej. A potom od toho sa dá odraziť ďalej. Je to z môjho pohľadu vždycky lepšie riešenie, ako to ignorovať a hovorím, preinvestovať nejaké peniaze a potom sa diviť, že že tu máme nejaký problém.

Ondřej:
Jak vnímáte třeba stávající legislativu právě s ohledem na ten požadavek adaptace na nové klimatické cíle? Nebo ne úplně nové, ale na změnu té energetiky. Je to vlastně u nás dané dohromady legislativně, že najednou tady máme nějaký přechod na obnovitelné zdroje? Jak tohle vnímáte? Je to reálné udělat tak, jak to je?

Michal Kalaš:
Nepoznám detailne túto legislatívu vo vašej krajine, ale v zásade aj z toho ochranárskeho hľadiska alebo z pohľadu nejakého terénneho biológa alebo ochrany prírody ako takej vieme, že dneska väčšina druhov a spoločenstiev má jednoducho problém s klimatickou zmenou. My sme svedkami toho, že sa nám do územia dostávajú druhy, ktoré tu pár desiatok rokov dozadu neboli, iné druhy práve tou klimatickou zmenou sú výrazne ohrozované a jednoducho miznú z toho územia. Takže z môjho pohľadu je na mieste, že sa takáto legislatíva rieši a je tu snaha proste o nejaký podiel obnoviteľných zdrojov v tom nejakom energetickom mixe mať. Jednoducho dopyt po energiách asi nepoklesne, skôr naopak, bude rásť, takže budú sa musieť hľadať nejaké alternatívne riešenia. Aj keď vieme, že či veterná alebo solárna energia, to nie je spása, je to nejaký doplnok. To je podľa mňa častokrát zámerne interpretované tak, že tí ekológovia alebo ktokoľvek by chceli, aby sa tu točili iba vrtule a neboli nejaké iné typy elektrární. To tak nie je, to sme realisti a vieme. Ale je to nejaký doplnok k tomu, aby sme tú klimatickú krízu vedeli aspoň čiastočne zmierniť, aj keď to sa tiež neudeje zo dňa na deň. To je dobeh v desiatkach rokov, ale čím skôr sa začne, tým lepšie aj pre tú biodiverzitu a nakoniec aj pre nás, lebo sme jej súčasťou.

Ondřej:
Ona vlastně jedna megawatta vyrobené elektřiny z větrné elektrárny tak ušetří dvě tuny oxidu uhličitého oproti uhelné elektrárně. Ale na ty klimatické cíle... Když se podíváme, jak se produkují emise na obyvatele, tak Slovensko je na tom výrazně líp než Česká republika. My produkujeme tuším nějakých 10,4 tuny na obyvatele – tam jsou všechny skleníkové plyny započtené do jednoho – a na Slovensku je to myslím 6,7. Že vy vlastně máte větší podíl obnovitelných zdrojů v energetickém mixu a máte i větší podíl jaderné energetiky. Že my jsme oproti Slovensku na tom výrazně hůř.

Michal Kalaš:
Tieto detaily nepoznám, takže nebudem to nijako hodnotiť.

Ondřej:
Jak, pane Kalaši, podle vás vypadá ideální krajina v roce 2050? Jde udělat nějaký vyvážený stav mezi potřebou energetiky, zájmy krajiny a zájmy obyvatel?

Michal Kalaš:
To, čo ja vnímam u nás, a to aj v ochrane prírody, že častokrát by sme tú prírodu v roku 2050 alebo tú krajinu videli tak, ako vyzerala povedzme v roku 1900. Nejaký taký, ja neviem, spomienkový optimizmus a máme predstavu, že tá krajina je pekná taká a taká. Ja si ale myslím, že v roku 2050 a už aj teraz proste žijeme vo svete nejakých technológií, ku ktorým patria aj tieto zdroje obnoviteľnej energie, a oni či chceme alebo nechceme, budú súčasťou tej krajiny. A mali by sme sa na to podľa mňa tak pozerať. Samozrejme, nie všade sa to hodí. Teraz nehovorím o tej biologickej stránke, ale skôr o tej krajinárskej, aj keď opäť, to mne neprináleží posudzovať, nie som krajinný ekológ, ale jednoducho v tomto storočí to patrí k životu. Asi mi príde na ten obraz tej krajiny, že tam bude nejaká veterná turbína sa točiť... Budeme zvykať tak, ako sme si tu zvykali v šesťdesiatych rokoch až osemdesiatych rokoch na dymiace komíny z fabrík a tak ďalej. Čiže jednoducho treba, ale samozrejme vzhľadom na aktuálne vedomosti, ktoré máme, sa snažiť to do toho územia dostať čo najcitlivejšie, aby bol ten impakt čo najmenší. Samozrejme je nezmysel postaviť niekde nejakú turbínu vedľa nejakej historickej pamiatky, vedľa nejakého hradu, vedľa nejakej pamiatkovej zóny, takisto ako v národnom parku. To je nezmysel. Ale tá časť krajiny, ktorú bežne využívame na svoj život, tak nemáme inú možnosť. Bude to tam stáť.

Ondřej:
Ono to lidstvo stejně má tendenci něco dělat. Když se objevily díry v ozonu, byly spálené rostliny a tak dále, tak se zakázaly freony. Teďka vlastně zase tady vnímáme nějakou potřebu zastavit globální oteplování. Už možná i koukáme na tu biodiverzitu, což se taky dřív nedělo, že jo. Že vlastně Země ztratila, já myslím, že někdy v 1985, že se překlenul ten horizont, kdy vlastně Země byla schopna uživit tak velkou populaci jako lidí. A že od té doby žijeme vlastně na dluh a vlastně tu zem tak jako plundrujem. V každém aspektu.

Michal Kalaš:
Ten pojem biodiverzita je určite už dneska by som povedal, keď nie všeobecne známy, tak aspoň známejší, čo pred desiatkami rokov asi málokto vedel. Ale našťastie dneska sa o tom učia naše deti na školách a začínajú tomu rozumieť. Aj keď naozaj porozumieť tomu pradivu života, tým interakciám všetkým možným, ktoré tam sú, je naozaj ťažké. Že to my nemáme ani predstavu, ako to všetko spolu súvisí. A preto je dôležité aj na to pozerať, aby sme tie veci zbytočne nepokazili. Lebo je zjavné, že akonáhle je tento kolobeh nejakým spôsobom narušený, tak máme problém.

Ondřej:
Pane Kalaši, já vám děkuji. Jak za spolupráci, tak za to, že jste nás navštívil tady v Jihlavě. A snad se ještě uslyšíme.

Michal Kalaš:
Ďakujem pekne aj ja za debatu a určite rád prídem aj druhýkrát.

Ondřej:
Děkujem. Na shledanou.

Michal Kalaš:
Dovidenia.